Poézia po roku 1945
(písané pre internetový SLOVENSKO KULTÚRNY PROFIL )
Obdobie rokov 1945 ─ 1948 je v poézii návratom k tvorbe v medzivojnovom období, nadviazaním na dominantné umelecké prúdenia, ktoré sa formovali v tridsiatych rokoch 20. storočia. Nadväznosť bez výraznejšej ruptúry vidíme v spirituálnej poézii. Knihy publikujú autori prvej a druhej vlny tzv. katolíckej moderny, pričom viacerí z nich píšu svoje vrcholné diela ─ Janko Silan Piesne zo Ždiaru, Úbohá duša na zemi (1948), Svetloslav Veigl knihu Láska smrť (1946). Sľubne sa začala rozvíjať aj tretia vlna katolíckej moderny, reprezentovaná tvorbou Vojtecha Mihálika v zbierke Anjeli (1947) či o dva roky mladšieho Viliama Turčányho. Naopak, výraznejšie zmeny badať v tvorbe slovenskej najkompaktnejšej avantgardnej skupiny básnikov-nadrealistov. Poetika fantazijných a experimentálnych tendencií prešla počas vypätých vojnových rokov skúškou, ktorá odhalila, že za bohatou obraznosťou sa u viacerých nadrealistických básnikov skrývalo pomerne povrchné a zjednodušené videnie sveta, neschopné zásadnejšej reflexie. M. Hamada v tejto súvislosti hovorí o kríze nadrealizmu. Nestratili sa však najvýraznejšie osobnosti tohto avantgardného smeru, básnická skladba R. Fabryho Ja je niekto iný (1946) a Bunčákove básne zo zbierky S tebou a sám (1946) patria k najpodnetnejším básnickým dielam doby.Udalosti druhej svetovej vojny, kríza ľudskosti a vypäté existenciálne situácie kládli umelcom naliehavé otázky, na ktoré sa pokúšali nájsť odpoveď vo svojej tvorbe. Mnohé diela boli bezprostrednou reakciou, a tak nachádzame tému vojny v básnických zbierkach už od tridsiatych rokov, keď básnici vnímali udalosti, ktoré nevyhnutne viedli k celosvetovému vojnovému konfliktu. Všetci významnejší básnici reagovali na vojnu a všetci bez výnimky odmietavo. K prvým autorom patrí Emil Boleslav Lukáč, ktorý už roku 1934 v zbierke Elixír vyjadruje obavy z rastúcej fašizácie Európy, a neskôr sa k nemu pridáva Laco Novomeský, ktorý do zbierky Svätý za dedinou (1939) zahrnul básne zo španielskeho odboja proti fašistickému režimu. Neskôr tému vojny bohato rozvinuli aj v ďalších knihách, Lukáč v zbierkach Moloch (1938) a Bábel (1944) a Novomeský zasa v zbierke básní napísaných počas väznenia v roku 1940 ─ 1941 Pašovanou ceruzkou (vydaná 1948). Podobne aj Valentín Beniak reagoval na hrozbu vojny a konkrétne vojnové udalosti v knihách z konca tridsiatych rokov a neskôr v širšie koncipovaných poémach Žofia (1941) a Popolec (1942). K ďalším kľúčovým protivojnovým zbierkam patria ešte básnické knihy Hostina (1944) a Studňa (1945) Jána Smreka, ústrednej postavy slovenského básnického a kultúrneho života od dvadsiatych rokov nepretržite.
Druhá svetová vojna ostávala po roku 1945 dlho aktuálnou témou (v dráme si udržala aktuálnosť až do sedemdesiatych rokov), čo bolo spôsobené aj politickým využívaním výsledkov vojny, v ktorých zohralo ústrednú úlohu oslobodenie sovietskou Červenou armádou. Politický vplyv literatúru úplne ovládol po februárovom prevrate roku 1948, ktorý zmenil demokratické usporiadanie vtedajšieho Československa na totalitný štát jedinej politickej strany (komunistickej). Začala sa prísne preverovať činnosť umelcov počas trvania Slovenského štátu (1939 ─ 1945), ich angažovanosť v politických aj kultúrnych inštitúciách, pri ktorých sa museli dodržiavať niektoré pravidlá lojality fašistickej slovenskej vlády. Oficiálna vládna doktrína novokonštituovanej vlády z roku 1948 vychádzajúca z materialistickej filozofie marxizmu-leninizmu začala s uniformovaním pluralitného podkladu slovenskej kultúry. Rušili sa časopisy a vydavateľstva náboženskej a duchovnej orientácie a kultúrne tribúny, ktoré podporovali demokratické krídlo slovenského obyvateľstva. V priebehu roka boli takto zrušené dve tretiny pôvodných periodík. Kultúrnu politizáciu, po ktorej nasledovala totalitarizácia, umelci predvídali a pokúšali sa voči nej vymedziť kompromisom, ktorý by im ešte ponechával slobodu umeleckej tvorby (Manifest socialistického humanizmu, 1948). Ich gesto však bolo zamietnuté ako nedostatočné a kultúrna politika si žiadala absolútne uplatnenie niektorých kritérií. Slovo „pravda“ bolo spresnené prívlastkom „stranícka pravda“, čo demonštrovalo, že hodnoty a interpretácia javov sa merala kritériami politickej prospešnosti. Takýto politický diktát do kultúrnych aktivít umelcov priniesol so sebou nielen stratu plurality, ale aj tematickú jednotvárnosť (v poézii agitačnú lyriku, plagátovosť a pátos), vulgárne zjednodušovanie štýlu, čierno-biele videnie sveta, utopistické vízie vydávané za skutočnosť. Toto obdobie nazývané tiež obdobím schematizmu, prinieslo poéziu, ktorá oslavovala premenu slovenskej spoločnosti, budovanie krajiny, zmenu človeka. Zobrazovanie času bolo jednotné, temná minulosť, aktivita súčasnosti pre lepší zajtrajšok, ktorý, povedané ironicky, stále neprichádzal. Autormi konštituujúcimi schematickú poéziu boli Milan Lajčiak, ktorého zbierka Súdružka moja zem (1949) sa považovala za vzor socialistickej poézie, ďalej Ctibor Štítnicky, Milan Ferko, ale aj básnici, ktorí už mali za sebou úspešnú básnickú tvorbu z predchádzajúcich rokov či decénií, ako Vojtech Mihálik, Andrej Plávka, Ján Kostra, Pavol Gašparovič Hlbina, Vladimír Reisel a ďalší. Kvalitatívnu zmenu prináša až politická zmena po smrti J. Stalina a zvrhnutie kultu osobnosti. Dovtedy sa však slovenská literatúra ocitla v kríze, aká sa už v 20. storočí nezopakovala. Básnici v týchto temných rokoch mohli publikovať len v súlade so striktne vymedzenými kultúrno-politickými direktívami alebo sa dobrovoľne, prípadne nútene odmlčať. Viacerí predstavitelia kultúrnych a umeleckých oblastí boli väznení vo vykonštruovaných politických procesoch (najznámejší je proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami, kde boli odsúdení viacerí poprední umelci ─ Ladislav Novomeský, Ivan Horváth a ďalší), pričom v predchádzajúcich tzv. monsterprocesoch boli mnohí obvinení odsúdení na smrť a popravení (z umeleckej inteligencie napr. Vladimír Clementis).
Prvými výraznými talentmi druhej polovice päťdesiatych rokov sú básnici Milan Rúfus a Miroslav Válek. Obaja vstupujú do literatúry oneskorene, zámerne sa vyhýbajúc vulgarizovaným schematickým rokom.Rúfusova prvá vydaná zbierka Až dozrieme (1956) nadväzuje na symbolistickú líniu slovenskej poézie, ktorej základnou tonalitou je smútok, pocit tragickosti a návrat k súkromnej a intímnej výpovedi. Rúfus sa od začiatku predstavil ako básnik trvalých ľudských a umeleckých hodnôt, ktoré sa nemenili ani v ďalšej tvorbe (vyše dvadsať zbierok v rokoch 1956 ─ 2008, napr. Zvony, 1968; Chlapec maľuje dúhu, 1974; Prísny chlieb, 1987, Čítanie z údelu, 1996; Vernosť, 2007).Razantnejšiu zmenu do slovenskej poézie vnáša Miroslav Válek, ktorý viac nadväzuje na modernizujúce tendencie domácej a zahraničnej avantgardy. Ťažiskom Válkovej poézie sa stal pohľad na človeka ako bytosti súkromnej aj spoločenskej, milujúcej aj strácajúcej lásku. Hoci je antropocentrický charakter umeniu vlastný, Válkovo básnické pozeranie na človeka má elementárnu až metafyzickú platnosť. V tejto antropológii je človek samým sebou, jedinečnou bytosťou, ale aj súčasťou väčšieho celku svetových dejín. Výnimočný je aj básnikov formálny výraz, poznačený civilizmom, dynamickou metaforou a iróniou (zbierky Dotyky, 1959; Príťažlivosť, 1961) a v neskorších zbierkach dezilúziou, sarkazmom až cynizmom (Nepokoj, 1963, a najmä Milovanie v husej koži,Jarky v kraji (1957), v ktorej vracia do poézie zabúdanú idylickosť a očarenie klasickou formou.Kľúčovou udalosťou na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov bol nástup silnej básnickej skupiny, tzv. trnavskej skupiny, nazývanej tiež konkretisti: Ján Stacho, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a Ľubomír Feldek. Ich pozícia v slovenskej poézii na začiatku šesťdesiatych rokov bola taká silná, že generácia básnikov vstupujúcich do literatúry o niekoľko rokov neskoršie pociťovala potrebu poéziu konkretistov anulovať, aby sa zbavili jej vplyvu. Poézia konkretistov vychádzala zo zmyslovej konkrétnosti a „konkrétnej pamäti“ (odtiaľ aj názov skupiny), ktoré sa do poézie priamo dostávali cez zvukové a obrazové podnety, cez evokáciu detstva a skúsenosti. Na dôležité miesto postavili metaforu („metafora spasí svet“ ─ Ľ. Feldek), schopnú očariť svojou imaginatívnosťou aj viacvýznamovosťou výkladu. V odklone od aktuálnosti k zmyslovosti a nadzmyslovosti tiež badať úsilie vyhnúť sa politickým požiadavkám oficiálnej kultúrnej doktríny.Aj napriek spoločnému skupinovému vystúpeniu (roku 1958) básnická skupina pozostávala zo silných básnických individualít, ktoré sa napokon rozišli v umeleckom programe. Ako prvý sa v tejto skupine vyprofiloval Ján Ondruš, ktorý už v druhej polovici päťdesiatych rokov v časopisoch vzbudzoval svojou tvorbou pozornosť. Básne pripravené na debut však vydavateľstvo neprijalo, a tak sa knižne prezentoval až o šesť rokov neskôr zbierkou Šialený mesiac (1965), ktorá sa považuje za jednu z najdôležitejších kníh desaťročia (Milan Hamada). V mnohorakých paralelách Ondruš vo svojich knihách akcentuje situáciu ľudskej komunikácie, izolovanosti a potrebu ľudského dotyku (doslovne). Obrazy zraniteľnosti človeka, motívy bolesti, porušenosti integrity sa tlmočia v nezameniteľnom básnickom rukopise založenom na „vykĺbenosti“ slov (invenčné slovné spojenia založené na nových syntaktických väzbách) a na subjektovo-objektovej zámene, pri ktorej je autor sám sebe „fiktívnym spolusubjektom“ (F. Matejov). Témy rozvíjal aj v dlhších veršovaných skladbách Posunok s kvetom (1968), V stave žlče (1968) či Kľak (1970).Ďalšou významnou básnickou osobnosťou, ktorá na seba strhla na začiatku šesťdesiatych rokov veľkú pozornosť, bol konkretista Ján Stacho. Priniesol do poézie sugestívnu metaforu vychádzajúcu z jedinečného ľudského zážitku bohatého na zmyslové podnety (oblasť erotiky a telesnosti), ktoré evokoval živými obrazmi a asociáciami často zrozumiteľnými v nadzmyslovom (neverbálnom) prijímaní. Postupne sa v jeho tvorbe prehlbuje vertikálny až barokizujúci vzťah človeka k svetu, ktorý si je vedomý nielen intenzívneho prežívania na zemi, ale aj duálnosti skutkov v inej, spirituálnej dimenzii. Extatické básne o opojnosti telesnosti (zbierka Svadobná cesta, 1961) sa menia na básne o nenaplnenosti a nenaplniteľnosti človeka (Dvojramenné čisté telo, 1964) a nového hľadania harmónie, ktorú však nenachádza. Už ani „slovo“, ktoré bolo ešte spoľahlivým sprievodcom básnika v prvých knihách, neprináša túžené východisko z vyčerpania, ubitia a hrozby smrti (zbierky Zážehy, 1967, a Apokryfy, 1969). Tretím básnikom-konkretistom je Jozef Mihalkovič, ktorého poézia vychádza z epického pohybu príbehu, podobenstva o ľudskom živote, v ktorom sa často spája prítomné s minulým (téma detstva a pamäti). Intenzita prežívania predstihuje slová a takéto hlboké prežívanie je možné pomenovať len priliehavou a asociačne bohatou metaforou (Ľútosť, 1962, a Zimoviská, 1965). K Mihalkovičovej umiernenej výpovedi tvorí protipól poézia Ľubomíra Feldeka; i keď sa obaja stretajú v niektorých témach (rodina, rola muža), Feldek viac nadväzuje na avantgardnú hravosť, ktorá je trvalou súčasťou jeho poetiky. Bezhraničnosť detského vnímania povyšuje na základný spôsob nazerania a písanie literatúry pre deti sa stáva pre Feldeka rovnako dôležité ako písanie pre dospelých.Ohlas na tvorbu konkretistov bol nesmierne bohatý. Viaceré dôležité básnické osobnosti vstúpili do dialógu s touto poéziou a prijali jej niektoré podnety, ku ktorým mali prirodzene blízko, napríklad Ján Šimonovič, Štefan Strážay či Lýdia Vadkerti-Gavorníková, iní sa voči nej vymedzovali zámerným vzdialením sa (Ján Buzássy). Vadkerti-Gavorníková vo svojej poézii vynikajúcim spôsobom spojila magické prvky folklórnej slovesnosti, osobného zážitku a racionálneho úsudku. Básne, v ktorých sa často strieda lyrický pól piesne a epického básnenia, sú postavené na konfrontácii jednotlivca s rolou človeka alebo, v Gavorníkovej prípade, ženy. Každodenné aj výnimočné situácie ženy (matky, dcéry, manželky) sú zachytené presným a expresívnym jazykom, nezriedka kombinovaným s funkčným využívaním prísloví a ostatných frazém (zbierky Pohromnice, 1965; Totožnosť, 1970; Kolovrátok, 1973; Piesočná pieseň, 1977 a Víno, 1982). Aktívne využívanie frazém v básnickom jazyku má s L. Vadkerti-Gavorníkovou spoločné J. Buzássy. Od úvodnej zbierky Hra s nožmi (1965) sa Buzássyho poéziou vinú viaceré vnútorné protiklady, ktoré sa autor usiluje harmonizovať. V prvej knihe cítiť napätie medzi jednotlivcom a spoločnosťou, nárokujúcej si podrobenie sa väčšiemu celku (socialistická myšlienka kolektivizmu), ktoré v ďalších knihách nahradí protikladnosť tela a duše, bytnosti a životnosti (Škola kynická, 1966), vášne a cudnosti (Nausikaá, 1970).Koncom šesťdesiatych rokov sa pozornosti dožadovala ďalšia vplyvná skupina básnikov, ktorí sa pomenovali podľa známej poviedky A. Sillitoea, Osamelí bežci. Trojica autorov Ivan Štrpka, Ivan Laučík a Peter Repka sa skupinovo predstavila spoločnými časopiseckými manifestmi, v ktorých odmietli poéziu zbavenú etiky, ako aj politickú objednávku v tvorbe. Všetci traja stihli ešte v uvoľnenej atmosfére šesťdesiatych rokov vydať dve knihy a po politickom obrate (r. 1970) sa skupina stala nežiaducou (Ivan Štrpka zbierky Krátke detstvo kopijníkov, 1969, aTrista tára, 1971; I. Laučík Pohybliví v pohyblivom, 1968, a Sme príbuzní na začiatku, 1970, a P. Repka Sliepka v katedrále, 1969, a knihu reportáží Vstaň a choď, 1970, ktorú cenzúra pred distribúciou zošrotovala).Záujem o skupinu vzrástol na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, v čase hľadanie nového smerovania pre postkomunistické Česko-Slovensko (od r. 1993 samostatné Slovensko).
Aj napriek novým trendom a vzostupu slovenskej poézie v šesťdesiatych rokoch oficiálnu literatúru stále reprezentovali autori, ktorí s väčšími či menšími obmenami pokračovali v tradícii socialistického realizmu. Pohľad späť na päťdesiate roky síce prinášal istú sebareflexiu, priznalo sa, že v „procese hľadania sa vyskytli aj omyly“, ale jedným dychom sa dodalo, že „pre hlavný smer vývinu neboli nijako podstatné“ (stanovisko z roku 1962). Obraz slovenskej poézie šesťdesiatych rokov bol nesmierne bohatý; jeden pól predstavovala plejáda autorov verných socialistickému realizmu a popri nej tiež skupina autorov, ktorá priniesla v tomto smerovaní aj niekoľko inovácií (V. Mihálik, J. Kostra, P. Horov). Slovenskú poéziu ďalej obohacovalo veľké množstvo ďalších autorov, ktorí vstupovali do poézie s osobitným programom. Prínosom bol: Mikuláš Kováč a jeho absencia štylizovanosti (zbierky Obrana stavebnice, 1963; O modrej labuti, 1966), Ivan Kupec a jeho anti-utópia (Mahonai, 1964, a Vyzliekanie z hnevov, 1965), Jozef Mokoš a jeho schopnosť vykresliť úzkostnú situáciu jednotlivca vo svete atómovej hrozby (Praskanie krvi, 1962), Štefan Moravčík a jeho vycizelovaná hra so slovom a všadeprítomná erotická inšpirácia (Slávnosti baránkov, 1969, a O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, 1970), Štefan Strážay a jeho minimalizmus s veľkou sugesciou (Veciam na stole, 1966), Kamil Peteraj a jeho nová, objektivizujúca názornosť (Sad zimných vtákov, 1965, a Čas violy, 1966), Marián Kováčik a jeho dôvtip (Súradnice, 1963), Tomáš Janovic a jeho neomylnosť v gnómických anekdotách (Epigramatika, 1962).Šesťdesiate roky sú zároveň aj rokmi návratov básnikov, ktorí nesmeli publikovať pre prísne stranícke zákazy, alebo sa odmlčali z iných dôvodov. Medzi najväčšie návraty určite patrí vydanie troch kníh Laca Novomeského, poém Vila Tereza a Do mesta tridsať minút (obe 1963), a najmä zbierky básní Stamodtiaľ a iné (1964), ktoré vychádzali z autorových zážitkov v komunistickom väzení z rokov 1951 ─ 1955. Prínosným návratom však boli aj diela ústredných osobností z medzivojnovej literatúry Jána Smreka, Janka Silana, Emila Boleslava Lukáča, Maše Haľamovej či Pavla Bunčáka a Rudolfa Fabryho.Ku knihám s najväčšou trvalou hodnotou patria knihy Miroslava Válka, Jána Ondruša a ostatných konkretistov, a najmä knihy Milana Rúfusa, ktorého zbierka Zvony (1968) a súbor Triptych (1969) sú presnou analýzou krízy ľudských aj medziľudských hodnôt. Rúfus s nepodkupnosťou zobrazuje pokrytectvo človeka a jeho často zbytočnú krutosť.Bohatú rôznorodosť, i keď nie ešte pluralitu šesťdesiatych rokov zastavila opäť politická sila. Začiatkom konca uvoľnenej kultúrnej a politickej situácie bola invázia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a postupné preberanie iniciatívy protireformnými komunistickými politikmi, podporovanými sovietskou vládou. V apríli 1969 na zasadnutí Komunistickej strany sa definitívne rozhodlo, že ďalší vývoj pomerov v Československu nepôjde smerom k demokratizácii, ale naopak, k upevneniu straníckych princípov a totalitarizmu. Došlo k obdobnej situácii ako v päťdesiatych rokoch, zrušili sa časopisy a progresívne noviny, všetky dôležité pozície vo verejnej správe a kultúre sa podrobili previerke lojálnosti a dôsledne boli zbavení funkcií a zastrašení tí, ktorí sa v predchádzajúcich rokoch aktívne podieľali na reformách spoločnosti.Prudký obrat sprevádzalo aj zastavenie prác na vydávaní mnohých kníh, či dokonca šrotovanie už vydaných kníh. Od roku 1972, keď bol nanovo „obnovený poriadok“ (M. Šimečka), sa na verejnosť mohli dostať len tie, ktoré obstáli v prísnom posudzovaní určených kultúrno-politických pracovníkov (tzv. superlektúry). Navonok sa v oficiálnej literatúre neudiali prevratné zmeny, keďže autori sympatizujúci so socialistickými umeleckými metódami mali vždy istotu pozitívneho prijatia u komunistických kritikov. Plagátová poézia s agitačnými prvkami, oslavná poézia pri výročiach komunistických udalostí, pozitívna fascinácia Sovietskym zväzom a socializmom u nás i v zahraničí, to všetko ostávalo v poézii i naďalej (Andrej Plávka, Pavol Koyš, G. Hupka, Milan Lajčiak, Š. Pártošová, Vladimír Reisel a ďalší).Najvýraznejšie talenty sa v nových podmienkach neuplatnili rovnako. Mnohým z nich bolo zakázané publikovať, čo často riešili náhradným autorským programom – písaním literatúry pre deti, prekladaním alebo inou kultúrnou činnosťou.Veľkú pozornosť vzbudila básnická skladba Slovo (1976) Miroslava Válka (v tom čase ministra kultúry), ktorú venoval komunistickej strane. Význam tohto konformného gesta u popredného básnika sa doteraz uspokojujúco nevysvetlil, keďže skladba si zachováva aj mnohé objavné prvky vo Válkovom chápaní nejednoznačnosti človeka. Úplne iný charakter má zbierka lyrických básní so súkromným a erotickým nádychom Z vody (1977). V analýze hodnôt pokračuje aj ďalší významný básnik Milan Rúfus v zbierke Stôl chudobných (1972), ale aj on sa v stiesnených podmienkach sedemdesiatych rokov uchýlil k tvorbe pre deti a k spolupráci s výtvarníkmi a fotografmi, ku ktorých obrázkom písal lyrické texty.
Postupne a aj v menšej miere sa znova do poézie vracali básnici debutujúci v šesťdesiatych rokoch. Ján Buzássy pod vplyvom dezilúzie zo spoločenskej situácie píše nadčasovú alegorickú zbierku krátkych básní-podobenstiev Krása vedie kameň (1972), v ktorej sa dialekticky spája analytická presnosť v myslení s voľným, až ateleologickým zameraním básní. V polovici desaťročia publikuje ďalšie knihy, najprv veršovanú scénickú skladbu Rozprávka (1975) a po nej v krátkom slede dve knihy sonetov Rok (1975) a ZnelecBazová duša (1978), v ktorej sa zamýšľa nad zrodom piesne a nad úlohou človeka pri jej tvorbe. Buzássy v celom svojom diele vyjadruje pochybnosť nad schopnosťou človeka udržať si svoj mravný status, človek je zložitou bytosťou a jedna jeho časť má náchylnosť k zlu.Popri Buzássym pokračuje vo svojej analytickej a melodickej poézii aj Lýdia Vadkerti-Gavorníková (pozri už spomenuté); väčšou zmenou prešla poézia iného básnika z generácie Štefana Strážaya. Minimalistická poézia sa mení na fragmentárnosť celku a stupňuje sa v nej skeptickosť a vyhrotenosť. Tento pocit kulminuje v básnickej zbierke Palina (1979) a pokračuje v ďalších zbierkach osemdesiatych rokov (najmä Dvor, 1981, a Malinovského 96, 1985). Strážayove nenápadné básne o každodenných situáciách hovoria o intenzívnom až úzkostnom prežívaní, hoci to vyzerá, že sa navonok nič nedeje. Oslobodený a odpatetizovaný prejav s fragmentárnym zachytením je odrazom (synekdochou) celku sveta.V sedemdesiatych rokoch zaznamenávame aj nové impulzy autorov debutujúcich bezprostredne po konsolidačnom zlome. Dôležitým lyrickým gestom vzdoru voči oficiálnemu prúdu literatúry sa prezentoval Ján Švantner v zbierkach O snežnom srdci (1972) a Hviezdny úder (1975). Aj napriek príklonu k vozvýšenosti a pátosu bol vzdialený falošnému idylickému zobrazovaniu vtedajšej poézie. Podobne ako Buzássy (ale inými motívmi a jazykom) vyjadruje potrebu morálnej dôslednosti a vernosti pravým ľudským ideálom a nie účelovému politickému konformizmu. Švantnerova tvorba pokračovala v rovnakej intenzite a rovnakým smerom aj v ďalších zbierkach osemdesiatych rokov Neviditeľná hudba (1980) a Lampa (1986). Silný etický základ sa aj tu rozvíja v konfrontácii s ľudskou skúsenosťou a uvažovaním nad miestom a postojom človeka voči týmto „večným“ pravdám, tradovaným z jednej generácie na druhú.
Len s niekoľkoročným odstupom vstupuje do literatúry ďalší mladý talentovaný básnik Daniel Hevier, ktorý po virtuóznych prvých knihách, kde dal vyniknúť svojmu mimoriadnemu citu pre jazyk, prišiel so zbierkami Nonstop (1981) a Elektrónkový klaun (1983). Podarilo sa mu v nich utvoriť alternatívu civilizmu, ktorý v jeho prípade vychádzal z bežných situácií človeka žijúceho v „sivých“ rokoch komunizmu; politickej požiadavke nastavuje výsmešné zrkadlo a svoj odpor završuje klaunovsko-dekadentným postojom.Rovnako od polovice sedemdesiatych rokov je v slovenskej poézii prítomná Anna Ondrejková, ktorá sa pokúšala nájsť spoločné prvky folklóru, sociálneho sentimentu (Kým trvá pieseň, 1975) a osobnej hlbokej výpovede (Snežná nevesta, 1978, Plánka, 1984). V porovnaní s Hevierom pôsobí jej poézia umiernenejšie a tradičnejšie, ale v posledných dvoch uvádzaných knihách bytostne vyhrotenejšie (pocit vykorenenosti, rozpoltenosti a nezrelosti). S Ondrejkovej konzervatívnym prejavom ladila viac básnická tvorba Jána Zambora, autora, ktorý najvýraznejšie oživuje základné modernistické gesto symbolizmu (zbierky Zelený večer, 1977, Neodkladné, 1980), ale zároveň použitím minimalistických foriem obohacuje toto gesto o účinné analytické fragmenty.Kvalitatívny vzrast v poézii nastáva v druhej polovici sedemdesiatych rokov a začiatkom osemdesiatych rokov, keď sa postupne mohli vrátiť talentovaní básnici predchádzajúcich desaťročí. Okrem starších autorov (V. Turčány) to bola predovšetkým silná generácia básnikov zo šesťdesiatych rokov. Básnické knihy vydali konkretisti J. Stacho i J. Mihalkovič, nové tendencie sa však podarilo lepšie zachytiť Ľ. Feldekovi v zbierke Poznámky na epos (1980), súborom (tematicky aj formálne) rôznorodých básní reagujúcich na podnety doby, ale aj prehĺbením vzťahu súkromné – dejinné a intímne – verejné.Po odmlke sa v krátkom časovom rozmedzí prezentovali novými knihami Mikuláš Kováč, Ivan Štrpka, Štefan Moravčík a Ján Štrasser. M. Kováč publikoval knihy Zemnica, Písanie do snehu (obe 1978) a Rodinná poštaTeraz a iné ostrovy (1981), Pred premenou (1982) a Správy z jablka (1985) I. Štrpka. Skratkovitosť a paralelnosť svetov sa prelína v komplexnom, viacúrovňovom vedomí lyrického subjektu konfrontovaného s všednými aj vyhrotenými okamihmi jednotlivca. Východiskom Moravčíkovej poézie je zasa vycizelovanosť slova a extatické opojenie erotikou, životom, ale aj smrťou, ktoré sa nevyhnutne spájajú do prírodného aj prirodzeného kruhu (Čerešňový hlad, 1979). V ďalších zbierkach, obsahujúcich aj niektoré texty z prvej autorovej etapy, autor skúša nosnosť slovnej hry a bezhraničnej voľnosti básnického písania a života. V básňach sa však ozýva aj neustále uvedomovanie si prítomnosti odvrátenej strany, ktorú tvoria hranice ľudských možností, ale aj politická realita (Erosnička; Tichá domácnosť, obe 1981; Maľované jarmá, 1984). J. Štrasser sa po debute Odriekanie (1968) predstavil až zbierkami Podmet (1980) a Denne (1981), v ktorých analyticky hodnotil možnosti existencie človeka v typických podmienkach každodenného života. S Moravčíkom Štrassera spája zmysel pre satiru, ktorú bohato využívali v zbierkach v druhej polovici osemdesiatych rokov. K skúseným básnikom, ktorí pokračovali v publikovaní v osemdesiatych rokoch, patril aj Kamil Peteraj. Oproti predchádzajúcej tvorbe Peteraj svoju tvorbu zasadzuje do konkrétnejších situácií a reálií. Peterajova tvorba, i keď často vychádza z osobnej skúsenosti, vie vytvoriť vzácne zdanie spoločného prežívania rovnakých stavov, často príkro dialektických alebo paradoxných (najmä zbierky Minútové básne, 1986, a Útechy/maximy/telegramy, 1987).Okrem známych mien sa v osemdesiatych rokoch objavujú aj kvalitné básnické debuty. Na začiatku decénia to boli najmä dve autorky, Mila Haugová (Hrdzavá hlina, 1980; Premenlivý povrch, 1983) a Dana Podracká (Mesačná milenka, 1981; Zimní hostia, 1984). Kým Haugovej poézia smerovala k intímnej výpovedi založenej na presnej introspekcii a jej symbolickom prírodnom zobrazovaní, Podracká k introspekcii pridáva viac literárnej sčítanosti, intertextuálnych súvislostí a intelektového spracovania podnetov.
Búrlivejší ohlas vyvolali mladí básnici vstupujúci do literatúry v polovici osemdesiatych rokov, najmä Jozef Urban, Ivan Kolenič a Taťjana Lehenová. Ich nekompromisná revoltujúca poézia vzbudila nevôľu literárnej kritiky a básnikov obviňovali z viacerých nevhodných spôsobov verejného vystupovania (napr. Lehenovej hravé erotické básne obvinili z pornografie). Urbanova zbierka Malý zúrivý Robinzon (1985) polemicky reagovala na zaužívané spoločenské aj básnické konvencie a mladíckou revoltou intímnych a vyzývavých situácií provokovala k prekonaniu pokryteckej zaslepenosti. Urbanovu poéziu dvíha nad ostatnú tvorbu aj mimoriadna jazyková zručnosť a efektný spôsob uvoľnenej poézie, do ktorej sa vmiešavajú prvky viazaného verša.V revoltujúcom geste sa s Urbanom zhodovala básnická prvotina I. Koleniča Prinesené búrkou (1986), ktorá akcentovala silný pocit slobody a neviazanosti, na druhej strane aj veľkú citovosť a citlivosť. Koleničove ďalšie básnické zbierky sprevádzala vždy výraznejšia zmena poetiky aj celkovej koncepcie. A hoci všetci traja autori vstupovali do literatúry razantne, ich novátorský potenciál v ďalšom desaťročí stagnoval a podnetnejšie pôsobili iní básnici.
Politická zmena v novembri 1989 priniesla konečné oslobodenie od politického diktátu v umeleckej sfére. Nastúpenie parlamentnej demokracie vytvorilo dostatočné podmienky pre všetkých autorov bez výnimky. Nové pomery však so sebou priniesli obmedzenia iného charakteru – ekonomického. Masová podpora literatúry, hustá sieť knižníc a cenová dostupnosť kníh prestala byť samozrejmosťou a čoskoro sa ekonomické zretele stali nechceným, ale určujúcim kritériom pri vydávaní. Ďalšia tendencia, ktorá negatívne zasiahla najmä poéziu, je rast mediálnej konkurencie, pričom „médium“ knihy sa dostáva na okraj záujmu; literatúra sa „marginalizuje“ (P. Zajac) a predovšetkým poézia sa stáva menšinovým literárnym druhom. Závažnosť literatúry v rokoch komunistickej neslobody (ale aj v predchádzajúcich storočiach v čase formovania sa Slovákov ako samostatného národa) bola väčšia, keďže plnila funkciu širšej spoločenskej tribúny, často ako protipól oficiálneho politického vedenia.Paradoxne obrovská spoločensko-politická zmena nepriniesla rovnako zásadný obrat v literatúre. Z básnických diel minulosti sa väčšia pozornosť venovala dielu Janka Silana a neskôr aj ďalších básnikov katolíckej moderny, ktorí v druhej polovici dvadsiateho storočia emigrovali (R. Dilong, K. Strmeň a M. Šprinc). Rozvoj duchovnej poézie je azda najvýraznejšou zmenou oproti predchádzajúcemu obdobiu. Aj u týchto básnikov však badať jav typický pre celú literatúru po roku 1989 – individualizáciu. Jej výsledkom je, že máme širokú paletu spirituálnych básnikov a ich programov. Početnú skupinu tvoria básnici, ktorí si spiritualitu a náboženstvo dali na prvé miesto a otvorene varírujú témy podľa kresťanských (najčastejšie katolíckych) zásad. Veľmi početná a umelecky silná je skupina básnikov, ktorí kresťanstvo netematizujú ako samostatný objekt, ale venujú sa analýze človeka a sveta v jeho prirodzených súvislostiach, pričom náboženské princípy sú zjavné z postojov a hodnotení autorov.Krátka retrospektíva poézie po roku 1989 naznačuje, že najväčšie hodnoty prináša tvorba básnikov, ktorí vstupovali do literatúry v šesťdesiatych rokoch – skupina Osamelých bežcov, J. Buzássy či Ján Ondruš, ktorý roku 1996 vydáva jednu z kľúčových kníh desaťročia – upravené vydanie svojich predchádzajúcich kníh pod názvom Prehĺtanie vlasu. Pozíciu autority nestratil ani o generáciu starší Milan Rúfus (1928 ─ 2009), ktorý sa v deväťdesiatych rokoch a v prvom desaťročí nového milénia prihlásil viacerými básnickými a esejistickými knihami. I keď jeho poézia nemeniteľných hodnôt človeka vo svete a pred Bohom sa uzatvárala do úzko vymedzeného kruhu, ktorý autor neobnovoval niekoľko desaťročí, stále dokázal melodickým veršom navodiť pocit úzkostného úprimného prežívania. Zotrvaním na tradičných hodnotách ukazoval, že „vernosť“ pravým hodnotám je v čase ich relativizácie prejavom skutočnej „mužskej odvahy“ (D. Podracká).Etický program skupiny Osamelých bežcov, I. Štrpku, I. Laučíka a P. Repku, sa stal znova aktuálny najmä na začiatku deväťdesiatych rokov, keď slovenská spoločnosť a kultúra hľadala smerovanie z novej, ešte nevyhranenej situácie. Trojica autorov sa však neuzatvárala do svojho programu z minulosti, ale aktívne hľadala a pozitívne ovplyvňovala aj ďalších básnikov tohto obdobia. Laučíkova „de-humanizovaná“ (F. Matejov) poézia zobrazujúca svet hôr, jaskýň a nehostinného severu vytvára podklad na rozohratie viacerých naliehavých ľudských situácií – otázka morálky pred nemým svetom prírody a následne aj pred človekom, ale aj preverenie hodnôt a síl človeka obstáť v krízových situáciách (Na prahu počuteľnosti, 1988, a Vzdušnou čiarou, 1991). V poslednej zbierke Havránok (1998) sa k tomu pridáva aj geografická a historická spojnica v jedinom ľudskom vedomí. Aj napriek de-humanizácii je Laučík básnikom vyhrotenej emotívnosti, upozorňujúci na ľudskú krehkosť, ktorú ohrozuje naša vlastná ignorancia a zbabelosť. I. Štrpka nadviazal na niektoré prvky „otvorenej“ poézie, ktorú obhajoval už v šesťdesiatych rokoch a rozvinul ju do novej procesuálnej poézie. Fragmentárny charakter podporovaný bohatou osobnou a kultúrnou „pamäťou“ sa v procese tvorenia spájajú do jednoliateho, ale vnútorne rozvrstveného celku. Básnik často akcentuje stav dočasnej aj trvalej krízy identity a komunikácie, ktoré demonštruje rozbitím básnického jazyka. Na rozdiel od I. Štrpku P. Repka si v deväťdesiatych rokoch vytvoril celkom nový poetický program založený na konfrontácii súčasnej situácie (súkromnej aj celospoločenskej) s nadčasovým odkazom krížovej cesty, ktorá sa stala kompozičným podkladom pre básnické cykly. Repka, autor známych reportáží zo šesťdesiatych rokov, tak pokračuje v analytickom pozorovaní sveta (Že-lez-ni-ce, 1992; Priateľka púšť, 1996; Karneval v kláštore, 2002, a Relikvie anjelov, 2006).Hoci sa viacero kľúčových básnikov v deväťdesiatych rokoch odmlčalo, iní si našli dostatok podnetov na nové kulminovanie. Medzi takýchto básnikov môžeme rátať J. Buzássyho, ktorý pokračuje v písaní svojej gnómickej poézie, poznačenej vnútorným sporom klasicistickej jasnosti s romantickou predurčenosťou, ktorý sa mu nedarí definitívne harmonicky uzavrieť. Po knihe Náprava vínom (1993) s reflexívnymi cyklami a knihe s fraškovito-komickými básňami Pani Faustová a iné básne (2001) začína Buzássy písať precízny básnický denník vo forme viazaných štvorverší (napr. Dni, 1995; Zátišie – krátky pôst, 2004; Dvojkrídle dvere, 2006, a Bystruška, 2008).Svoje najlepšie knihy píšu aj poetky Dana Podracká a Mila Haugová. V Podrackej poézii sa intímny ľudský život konfrontuje s archetypálnym určením muža a ženy (ale aj človeka univerzálne). Poetka využíva bohatú symboliku mýtov a literatúry a intenzívnym ponorom (citovým aj analytickým) sa usiluje definovať podstatu človeka, ktorú považuje za najdôležitejšiu úlohu človeka (napr. zbierky Meno, 1999; Kazematy, 2004, či Persona, 2007). Veľký záujem vyvolala v deväťdesiatych rokoch poézia Mily Haugovej, ktorá v zbierkach Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995) a ďalších píše svoju „dokumentárne a postupne stavanú hlbinnú monolitnú výpoveď“ (E. Jenčíková). V Haugovej knihách sa konkrétne životné skúsenosti spájajú s archetypom „pra-ženy“ do celku o krutosti a sile v živote ženy.
K často diskutovaným básnikom patria tiež Erik Jakub Groch a Peter Macsovszky. E. J. Groch je autorom rôznorodých zbierok, ktoré spája silný hodnotový akcent a dôvera v jednoduchosť až naivitu, ktorá je dôležitá nielen pri poznávaní sveta, ale aj k záchrane človeka. V prvých zbierkach sa dáva inšpirovať poéziou, filozofiou a teológiou, vytvára si však aj vlastný imaginatívny jazyk založený na opakovaní, modifikovaní a miernej hyperbolizácii. V svojej kľúčovej knihe Druhá naivita (2005), výbere starších básní a niekoľkých cyklov novších textov, sa už zreteľne prejavuje autorova kresťanská orientácia. Františkánsku jednoduchosť pri zobrazovaní prírodných javov a ľudskej situácie vyvažuje uvedomená konfrontácia s post-štrukturalistickou filozofiou a metafyzická elementárnosť. Popri Grochovi literárna kritika často hovorí o spojení podobnej kresťanskej orientácie a moderného intelektuálneho vyjadrovania u veľkej časti ďalších básnikov (Rudolf Jurolek, Igor Hochel, D. Pastirčák, Marián Milčák, Peter Milčák, Ján Gavura, Joe Palaščák).Rovnako aj P. Macsovszky reprezentuje nielen svoju tvorbu, ale stal sa aj inšpirátorom novej tendencie v poézii, ktorá sa spája s metajazykovým záujmom o proces tvorenia textu, semiotické možnosti a modelové situácie s jazykom poézie (literárna kritika ich nazvala „text generation“). V súvislosti s Macsovszkého poéziou (zbierky Srtach z utópie, 1994; Ambit, 1995; Cvičná pitva, 1997; Súmračná reč, 1999 a ďalšie) sa hovorí o „sterilite“, „cynickej dištancii“, poetike „coolness“ (citového chladu a indiferentnosti). Treba poznamenať, že úvahy o tomto druhu písania vniesli do literatúry viaceré dôležité otázky o podstate umenia a jeho niektorých krajných polohách. S Macsovszkého poéziou viac-menej súvisí aj tvorba ďalších autorov, Andreja Habláka, Michala Habaja a Nóry Ružičkovej, ktorej poézia náznakov, fragmentov a zdanlivých dehumanizovaných objektov ukrýva krehkosť a zraniteľnosť subjektu (Osnova a útok, 2000 alebo Parcelácia vzduchu, 2006).Až deväťdesiate roky priniesli skutočnú pluralitu, ktorá sa niekedy mení na chaotickú zmes. Väčšina básnikov tohto obdobia je stále aktívna a dá sa predpokladať, že bude určovať, ako sa bude formovať slovenská poézia aj v ďalšom období. Okrem už uvedených autorov sa na výslednej podobe podieľa silná stredná generácia básnikov ─ Miroslav Brück, Stanislava Chrobáková-Repar, Karol Chmel, Daniel Hevier, Peter Šulej, básnici tzv. barbarskej generácie Ján Litvák a Robert Bielik, Vlado Puchala či Marián Hatala. So svojským programom im už sekundujú básnici najmladšej generácie Peter Bilý, Marián Grupač, Diana Tuyen-lan Nguyen, Martin Solotruk, Jana Pácalová, Ľubica Szomolayová, Radoslav Tomáš, Pavol Garan, Marcela Veselková a ďalší.
(© Ján Gavura, 2009)
Druhá svetová vojna ostávala po roku 1945 dlho aktuálnou témou (v dráme si udržala aktuálnosť až do sedemdesiatych rokov), čo bolo spôsobené aj politickým využívaním výsledkov vojny, v ktorých zohralo ústrednú úlohu oslobodenie sovietskou Červenou armádou. Politický vplyv literatúru úplne ovládol po februárovom prevrate roku 1948, ktorý zmenil demokratické usporiadanie vtedajšieho Československa na totalitný štát jedinej politickej strany (komunistickej). Začala sa prísne preverovať činnosť umelcov počas trvania Slovenského štátu (1939 ─ 1945), ich angažovanosť v politických aj kultúrnych inštitúciách, pri ktorých sa museli dodržiavať niektoré pravidlá lojality fašistickej slovenskej vlády. Oficiálna vládna doktrína novokonštituovanej vlády z roku 1948 vychádzajúca z materialistickej filozofie marxizmu-leninizmu začala s uniformovaním pluralitného podkladu slovenskej kultúry. Rušili sa časopisy a vydavateľstva náboženskej a duchovnej orientácie a kultúrne tribúny, ktoré podporovali demokratické krídlo slovenského obyvateľstva. V priebehu roka boli takto zrušené dve tretiny pôvodných periodík. Kultúrnu politizáciu, po ktorej nasledovala totalitarizácia, umelci predvídali a pokúšali sa voči nej vymedziť kompromisom, ktorý by im ešte ponechával slobodu umeleckej tvorby (Manifest socialistického humanizmu, 1948). Ich gesto však bolo zamietnuté ako nedostatočné a kultúrna politika si žiadala absolútne uplatnenie niektorých kritérií. Slovo „pravda“ bolo spresnené prívlastkom „stranícka pravda“, čo demonštrovalo, že hodnoty a interpretácia javov sa merala kritériami politickej prospešnosti. Takýto politický diktát do kultúrnych aktivít umelcov priniesol so sebou nielen stratu plurality, ale aj tematickú jednotvárnosť (v poézii agitačnú lyriku, plagátovosť a pátos), vulgárne zjednodušovanie štýlu, čierno-biele videnie sveta, utopistické vízie vydávané za skutočnosť. Toto obdobie nazývané tiež obdobím schematizmu, prinieslo poéziu, ktorá oslavovala premenu slovenskej spoločnosti, budovanie krajiny, zmenu človeka. Zobrazovanie času bolo jednotné, temná minulosť, aktivita súčasnosti pre lepší zajtrajšok, ktorý, povedané ironicky, stále neprichádzal. Autormi konštituujúcimi schematickú poéziu boli Milan Lajčiak, ktorého zbierka Súdružka moja zem (1949) sa považovala za vzor socialistickej poézie, ďalej Ctibor Štítnicky, Milan Ferko, ale aj básnici, ktorí už mali za sebou úspešnú básnickú tvorbu z predchádzajúcich rokov či decénií, ako Vojtech Mihálik, Andrej Plávka, Ján Kostra, Pavol Gašparovič Hlbina, Vladimír Reisel a ďalší. Kvalitatívnu zmenu prináša až politická zmena po smrti J. Stalina a zvrhnutie kultu osobnosti. Dovtedy sa však slovenská literatúra ocitla v kríze, aká sa už v 20. storočí nezopakovala. Básnici v týchto temných rokoch mohli publikovať len v súlade so striktne vymedzenými kultúrno-politickými direktívami alebo sa dobrovoľne, prípadne nútene odmlčať. Viacerí predstavitelia kultúrnych a umeleckých oblastí boli väznení vo vykonštruovaných politických procesoch (najznámejší je proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami, kde boli odsúdení viacerí poprední umelci ─ Ladislav Novomeský, Ivan Horváth a ďalší), pričom v predchádzajúcich tzv. monsterprocesoch boli mnohí obvinení odsúdení na smrť a popravení (z umeleckej inteligencie napr. Vladimír Clementis).
Prvými výraznými talentmi druhej polovice päťdesiatych rokov sú básnici Milan Rúfus a Miroslav Válek. Obaja vstupujú do literatúry oneskorene, zámerne sa vyhýbajúc vulgarizovaným schematickým rokom.Rúfusova prvá vydaná zbierka Až dozrieme (1956) nadväzuje na symbolistickú líniu slovenskej poézie, ktorej základnou tonalitou je smútok, pocit tragickosti a návrat k súkromnej a intímnej výpovedi. Rúfus sa od začiatku predstavil ako básnik trvalých ľudských a umeleckých hodnôt, ktoré sa nemenili ani v ďalšej tvorbe (vyše dvadsať zbierok v rokoch 1956 ─ 2008, napr. Zvony, 1968; Chlapec maľuje dúhu, 1974; Prísny chlieb, 1987, Čítanie z údelu, 1996; Vernosť, 2007).Razantnejšiu zmenu do slovenskej poézie vnáša Miroslav Válek, ktorý viac nadväzuje na modernizujúce tendencie domácej a zahraničnej avantgardy. Ťažiskom Válkovej poézie sa stal pohľad na človeka ako bytosti súkromnej aj spoločenskej, milujúcej aj strácajúcej lásku. Hoci je antropocentrický charakter umeniu vlastný, Válkovo básnické pozeranie na človeka má elementárnu až metafyzickú platnosť. V tejto antropológii je človek samým sebou, jedinečnou bytosťou, ale aj súčasťou väčšieho celku svetových dejín. Výnimočný je aj básnikov formálny výraz, poznačený civilizmom, dynamickou metaforou a iróniou (zbierky Dotyky, 1959; Príťažlivosť, 1961) a v neskorších zbierkach dezilúziou, sarkazmom až cynizmom (Nepokoj, 1963, a najmä Milovanie v husej koži,Jarky v kraji (1957), v ktorej vracia do poézie zabúdanú idylickosť a očarenie klasickou formou.Kľúčovou udalosťou na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov bol nástup silnej básnickej skupiny, tzv. trnavskej skupiny, nazývanej tiež konkretisti: Ján Stacho, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a Ľubomír Feldek. Ich pozícia v slovenskej poézii na začiatku šesťdesiatych rokov bola taká silná, že generácia básnikov vstupujúcich do literatúry o niekoľko rokov neskoršie pociťovala potrebu poéziu konkretistov anulovať, aby sa zbavili jej vplyvu. Poézia konkretistov vychádzala zo zmyslovej konkrétnosti a „konkrétnej pamäti“ (odtiaľ aj názov skupiny), ktoré sa do poézie priamo dostávali cez zvukové a obrazové podnety, cez evokáciu detstva a skúsenosti. Na dôležité miesto postavili metaforu („metafora spasí svet“ ─ Ľ. Feldek), schopnú očariť svojou imaginatívnosťou aj viacvýznamovosťou výkladu. V odklone od aktuálnosti k zmyslovosti a nadzmyslovosti tiež badať úsilie vyhnúť sa politickým požiadavkám oficiálnej kultúrnej doktríny.Aj napriek spoločnému skupinovému vystúpeniu (roku 1958) básnická skupina pozostávala zo silných básnických individualít, ktoré sa napokon rozišli v umeleckom programe. Ako prvý sa v tejto skupine vyprofiloval Ján Ondruš, ktorý už v druhej polovici päťdesiatych rokov v časopisoch vzbudzoval svojou tvorbou pozornosť. Básne pripravené na debut však vydavateľstvo neprijalo, a tak sa knižne prezentoval až o šesť rokov neskôr zbierkou Šialený mesiac (1965), ktorá sa považuje za jednu z najdôležitejších kníh desaťročia (Milan Hamada). V mnohorakých paralelách Ondruš vo svojich knihách akcentuje situáciu ľudskej komunikácie, izolovanosti a potrebu ľudského dotyku (doslovne). Obrazy zraniteľnosti človeka, motívy bolesti, porušenosti integrity sa tlmočia v nezameniteľnom básnickom rukopise založenom na „vykĺbenosti“ slov (invenčné slovné spojenia založené na nových syntaktických väzbách) a na subjektovo-objektovej zámene, pri ktorej je autor sám sebe „fiktívnym spolusubjektom“ (F. Matejov). Témy rozvíjal aj v dlhších veršovaných skladbách Posunok s kvetom (1968), V stave žlče (1968) či Kľak (1970).Ďalšou významnou básnickou osobnosťou, ktorá na seba strhla na začiatku šesťdesiatych rokov veľkú pozornosť, bol konkretista Ján Stacho. Priniesol do poézie sugestívnu metaforu vychádzajúcu z jedinečného ľudského zážitku bohatého na zmyslové podnety (oblasť erotiky a telesnosti), ktoré evokoval živými obrazmi a asociáciami často zrozumiteľnými v nadzmyslovom (neverbálnom) prijímaní. Postupne sa v jeho tvorbe prehlbuje vertikálny až barokizujúci vzťah človeka k svetu, ktorý si je vedomý nielen intenzívneho prežívania na zemi, ale aj duálnosti skutkov v inej, spirituálnej dimenzii. Extatické básne o opojnosti telesnosti (zbierka Svadobná cesta, 1961) sa menia na básne o nenaplnenosti a nenaplniteľnosti človeka (Dvojramenné čisté telo, 1964) a nového hľadania harmónie, ktorú však nenachádza. Už ani „slovo“, ktoré bolo ešte spoľahlivým sprievodcom básnika v prvých knihách, neprináša túžené východisko z vyčerpania, ubitia a hrozby smrti (zbierky Zážehy, 1967, a Apokryfy, 1969). Tretím básnikom-konkretistom je Jozef Mihalkovič, ktorého poézia vychádza z epického pohybu príbehu, podobenstva o ľudskom živote, v ktorom sa často spája prítomné s minulým (téma detstva a pamäti). Intenzita prežívania predstihuje slová a takéto hlboké prežívanie je možné pomenovať len priliehavou a asociačne bohatou metaforou (Ľútosť, 1962, a Zimoviská, 1965). K Mihalkovičovej umiernenej výpovedi tvorí protipól poézia Ľubomíra Feldeka; i keď sa obaja stretajú v niektorých témach (rodina, rola muža), Feldek viac nadväzuje na avantgardnú hravosť, ktorá je trvalou súčasťou jeho poetiky. Bezhraničnosť detského vnímania povyšuje na základný spôsob nazerania a písanie literatúry pre deti sa stáva pre Feldeka rovnako dôležité ako písanie pre dospelých.Ohlas na tvorbu konkretistov bol nesmierne bohatý. Viaceré dôležité básnické osobnosti vstúpili do dialógu s touto poéziou a prijali jej niektoré podnety, ku ktorým mali prirodzene blízko, napríklad Ján Šimonovič, Štefan Strážay či Lýdia Vadkerti-Gavorníková, iní sa voči nej vymedzovali zámerným vzdialením sa (Ján Buzássy). Vadkerti-Gavorníková vo svojej poézii vynikajúcim spôsobom spojila magické prvky folklórnej slovesnosti, osobného zážitku a racionálneho úsudku. Básne, v ktorých sa často strieda lyrický pól piesne a epického básnenia, sú postavené na konfrontácii jednotlivca s rolou človeka alebo, v Gavorníkovej prípade, ženy. Každodenné aj výnimočné situácie ženy (matky, dcéry, manželky) sú zachytené presným a expresívnym jazykom, nezriedka kombinovaným s funkčným využívaním prísloví a ostatných frazém (zbierky Pohromnice, 1965; Totožnosť, 1970; Kolovrátok, 1973; Piesočná pieseň, 1977 a Víno, 1982). Aktívne využívanie frazém v básnickom jazyku má s L. Vadkerti-Gavorníkovou spoločné J. Buzássy. Od úvodnej zbierky Hra s nožmi (1965) sa Buzássyho poéziou vinú viaceré vnútorné protiklady, ktoré sa autor usiluje harmonizovať. V prvej knihe cítiť napätie medzi jednotlivcom a spoločnosťou, nárokujúcej si podrobenie sa väčšiemu celku (socialistická myšlienka kolektivizmu), ktoré v ďalších knihách nahradí protikladnosť tela a duše, bytnosti a životnosti (Škola kynická, 1966), vášne a cudnosti (Nausikaá, 1970).Koncom šesťdesiatych rokov sa pozornosti dožadovala ďalšia vplyvná skupina básnikov, ktorí sa pomenovali podľa známej poviedky A. Sillitoea, Osamelí bežci. Trojica autorov Ivan Štrpka, Ivan Laučík a Peter Repka sa skupinovo predstavila spoločnými časopiseckými manifestmi, v ktorých odmietli poéziu zbavenú etiky, ako aj politickú objednávku v tvorbe. Všetci traja stihli ešte v uvoľnenej atmosfére šesťdesiatych rokov vydať dve knihy a po politickom obrate (r. 1970) sa skupina stala nežiaducou (Ivan Štrpka zbierky Krátke detstvo kopijníkov, 1969, aTrista tára, 1971; I. Laučík Pohybliví v pohyblivom, 1968, a Sme príbuzní na začiatku, 1970, a P. Repka Sliepka v katedrále, 1969, a knihu reportáží Vstaň a choď, 1970, ktorú cenzúra pred distribúciou zošrotovala).Záujem o skupinu vzrástol na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, v čase hľadanie nového smerovania pre postkomunistické Česko-Slovensko (od r. 1993 samostatné Slovensko).
Aj napriek novým trendom a vzostupu slovenskej poézie v šesťdesiatych rokoch oficiálnu literatúru stále reprezentovali autori, ktorí s väčšími či menšími obmenami pokračovali v tradícii socialistického realizmu. Pohľad späť na päťdesiate roky síce prinášal istú sebareflexiu, priznalo sa, že v „procese hľadania sa vyskytli aj omyly“, ale jedným dychom sa dodalo, že „pre hlavný smer vývinu neboli nijako podstatné“ (stanovisko z roku 1962). Obraz slovenskej poézie šesťdesiatych rokov bol nesmierne bohatý; jeden pól predstavovala plejáda autorov verných socialistickému realizmu a popri nej tiež skupina autorov, ktorá priniesla v tomto smerovaní aj niekoľko inovácií (V. Mihálik, J. Kostra, P. Horov). Slovenskú poéziu ďalej obohacovalo veľké množstvo ďalších autorov, ktorí vstupovali do poézie s osobitným programom. Prínosom bol: Mikuláš Kováč a jeho absencia štylizovanosti (zbierky Obrana stavebnice, 1963; O modrej labuti, 1966), Ivan Kupec a jeho anti-utópia (Mahonai, 1964, a Vyzliekanie z hnevov, 1965), Jozef Mokoš a jeho schopnosť vykresliť úzkostnú situáciu jednotlivca vo svete atómovej hrozby (Praskanie krvi, 1962), Štefan Moravčík a jeho vycizelovaná hra so slovom a všadeprítomná erotická inšpirácia (Slávnosti baránkov, 1969, a O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, 1970), Štefan Strážay a jeho minimalizmus s veľkou sugesciou (Veciam na stole, 1966), Kamil Peteraj a jeho nová, objektivizujúca názornosť (Sad zimných vtákov, 1965, a Čas violy, 1966), Marián Kováčik a jeho dôvtip (Súradnice, 1963), Tomáš Janovic a jeho neomylnosť v gnómických anekdotách (Epigramatika, 1962).Šesťdesiate roky sú zároveň aj rokmi návratov básnikov, ktorí nesmeli publikovať pre prísne stranícke zákazy, alebo sa odmlčali z iných dôvodov. Medzi najväčšie návraty určite patrí vydanie troch kníh Laca Novomeského, poém Vila Tereza a Do mesta tridsať minút (obe 1963), a najmä zbierky básní Stamodtiaľ a iné (1964), ktoré vychádzali z autorových zážitkov v komunistickom väzení z rokov 1951 ─ 1955. Prínosným návratom však boli aj diela ústredných osobností z medzivojnovej literatúry Jána Smreka, Janka Silana, Emila Boleslava Lukáča, Maše Haľamovej či Pavla Bunčáka a Rudolfa Fabryho.Ku knihám s najväčšou trvalou hodnotou patria knihy Miroslava Válka, Jána Ondruša a ostatných konkretistov, a najmä knihy Milana Rúfusa, ktorého zbierka Zvony (1968) a súbor Triptych (1969) sú presnou analýzou krízy ľudských aj medziľudských hodnôt. Rúfus s nepodkupnosťou zobrazuje pokrytectvo človeka a jeho často zbytočnú krutosť.Bohatú rôznorodosť, i keď nie ešte pluralitu šesťdesiatych rokov zastavila opäť politická sila. Začiatkom konca uvoľnenej kultúrnej a politickej situácie bola invázia vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a postupné preberanie iniciatívy protireformnými komunistickými politikmi, podporovanými sovietskou vládou. V apríli 1969 na zasadnutí Komunistickej strany sa definitívne rozhodlo, že ďalší vývoj pomerov v Československu nepôjde smerom k demokratizácii, ale naopak, k upevneniu straníckych princípov a totalitarizmu. Došlo k obdobnej situácii ako v päťdesiatych rokoch, zrušili sa časopisy a progresívne noviny, všetky dôležité pozície vo verejnej správe a kultúre sa podrobili previerke lojálnosti a dôsledne boli zbavení funkcií a zastrašení tí, ktorí sa v predchádzajúcich rokoch aktívne podieľali na reformách spoločnosti.Prudký obrat sprevádzalo aj zastavenie prác na vydávaní mnohých kníh, či dokonca šrotovanie už vydaných kníh. Od roku 1972, keď bol nanovo „obnovený poriadok“ (M. Šimečka), sa na verejnosť mohli dostať len tie, ktoré obstáli v prísnom posudzovaní určených kultúrno-politických pracovníkov (tzv. superlektúry). Navonok sa v oficiálnej literatúre neudiali prevratné zmeny, keďže autori sympatizujúci so socialistickými umeleckými metódami mali vždy istotu pozitívneho prijatia u komunistických kritikov. Plagátová poézia s agitačnými prvkami, oslavná poézia pri výročiach komunistických udalostí, pozitívna fascinácia Sovietskym zväzom a socializmom u nás i v zahraničí, to všetko ostávalo v poézii i naďalej (Andrej Plávka, Pavol Koyš, G. Hupka, Milan Lajčiak, Š. Pártošová, Vladimír Reisel a ďalší).Najvýraznejšie talenty sa v nových podmienkach neuplatnili rovnako. Mnohým z nich bolo zakázané publikovať, čo často riešili náhradným autorským programom – písaním literatúry pre deti, prekladaním alebo inou kultúrnou činnosťou.Veľkú pozornosť vzbudila básnická skladba Slovo (1976) Miroslava Válka (v tom čase ministra kultúry), ktorú venoval komunistickej strane. Význam tohto konformného gesta u popredného básnika sa doteraz uspokojujúco nevysvetlil, keďže skladba si zachováva aj mnohé objavné prvky vo Válkovom chápaní nejednoznačnosti človeka. Úplne iný charakter má zbierka lyrických básní so súkromným a erotickým nádychom Z vody (1977). V analýze hodnôt pokračuje aj ďalší významný básnik Milan Rúfus v zbierke Stôl chudobných (1972), ale aj on sa v stiesnených podmienkach sedemdesiatych rokov uchýlil k tvorbe pre deti a k spolupráci s výtvarníkmi a fotografmi, ku ktorých obrázkom písal lyrické texty.
Postupne a aj v menšej miere sa znova do poézie vracali básnici debutujúci v šesťdesiatych rokoch. Ján Buzássy pod vplyvom dezilúzie zo spoločenskej situácie píše nadčasovú alegorickú zbierku krátkych básní-podobenstiev Krása vedie kameň (1972), v ktorej sa dialekticky spája analytická presnosť v myslení s voľným, až ateleologickým zameraním básní. V polovici desaťročia publikuje ďalšie knihy, najprv veršovanú scénickú skladbu Rozprávka (1975) a po nej v krátkom slede dve knihy sonetov Rok (1975) a ZnelecBazová duša (1978), v ktorej sa zamýšľa nad zrodom piesne a nad úlohou človeka pri jej tvorbe. Buzássy v celom svojom diele vyjadruje pochybnosť nad schopnosťou človeka udržať si svoj mravný status, človek je zložitou bytosťou a jedna jeho časť má náchylnosť k zlu.Popri Buzássym pokračuje vo svojej analytickej a melodickej poézii aj Lýdia Vadkerti-Gavorníková (pozri už spomenuté); väčšou zmenou prešla poézia iného básnika z generácie Štefana Strážaya. Minimalistická poézia sa mení na fragmentárnosť celku a stupňuje sa v nej skeptickosť a vyhrotenosť. Tento pocit kulminuje v básnickej zbierke Palina (1979) a pokračuje v ďalších zbierkach osemdesiatych rokov (najmä Dvor, 1981, a Malinovského 96, 1985). Strážayove nenápadné básne o každodenných situáciách hovoria o intenzívnom až úzkostnom prežívaní, hoci to vyzerá, že sa navonok nič nedeje. Oslobodený a odpatetizovaný prejav s fragmentárnym zachytením je odrazom (synekdochou) celku sveta.V sedemdesiatych rokoch zaznamenávame aj nové impulzy autorov debutujúcich bezprostredne po konsolidačnom zlome. Dôležitým lyrickým gestom vzdoru voči oficiálnemu prúdu literatúry sa prezentoval Ján Švantner v zbierkach O snežnom srdci (1972) a Hviezdny úder (1975). Aj napriek príklonu k vozvýšenosti a pátosu bol vzdialený falošnému idylickému zobrazovaniu vtedajšej poézie. Podobne ako Buzássy (ale inými motívmi a jazykom) vyjadruje potrebu morálnej dôslednosti a vernosti pravým ľudským ideálom a nie účelovému politickému konformizmu. Švantnerova tvorba pokračovala v rovnakej intenzite a rovnakým smerom aj v ďalších zbierkach osemdesiatych rokov Neviditeľná hudba (1980) a Lampa (1986). Silný etický základ sa aj tu rozvíja v konfrontácii s ľudskou skúsenosťou a uvažovaním nad miestom a postojom človeka voči týmto „večným“ pravdám, tradovaným z jednej generácie na druhú.
Len s niekoľkoročným odstupom vstupuje do literatúry ďalší mladý talentovaný básnik Daniel Hevier, ktorý po virtuóznych prvých knihách, kde dal vyniknúť svojmu mimoriadnemu citu pre jazyk, prišiel so zbierkami Nonstop (1981) a Elektrónkový klaun (1983). Podarilo sa mu v nich utvoriť alternatívu civilizmu, ktorý v jeho prípade vychádzal z bežných situácií človeka žijúceho v „sivých“ rokoch komunizmu; politickej požiadavke nastavuje výsmešné zrkadlo a svoj odpor završuje klaunovsko-dekadentným postojom.Rovnako od polovice sedemdesiatych rokov je v slovenskej poézii prítomná Anna Ondrejková, ktorá sa pokúšala nájsť spoločné prvky folklóru, sociálneho sentimentu (Kým trvá pieseň, 1975) a osobnej hlbokej výpovede (Snežná nevesta, 1978, Plánka, 1984). V porovnaní s Hevierom pôsobí jej poézia umiernenejšie a tradičnejšie, ale v posledných dvoch uvádzaných knihách bytostne vyhrotenejšie (pocit vykorenenosti, rozpoltenosti a nezrelosti). S Ondrejkovej konzervatívnym prejavom ladila viac básnická tvorba Jána Zambora, autora, ktorý najvýraznejšie oživuje základné modernistické gesto symbolizmu (zbierky Zelený večer, 1977, Neodkladné, 1980), ale zároveň použitím minimalistických foriem obohacuje toto gesto o účinné analytické fragmenty.Kvalitatívny vzrast v poézii nastáva v druhej polovici sedemdesiatych rokov a začiatkom osemdesiatych rokov, keď sa postupne mohli vrátiť talentovaní básnici predchádzajúcich desaťročí. Okrem starších autorov (V. Turčány) to bola predovšetkým silná generácia básnikov zo šesťdesiatych rokov. Básnické knihy vydali konkretisti J. Stacho i J. Mihalkovič, nové tendencie sa však podarilo lepšie zachytiť Ľ. Feldekovi v zbierke Poznámky na epos (1980), súborom (tematicky aj formálne) rôznorodých básní reagujúcich na podnety doby, ale aj prehĺbením vzťahu súkromné – dejinné a intímne – verejné.Po odmlke sa v krátkom časovom rozmedzí prezentovali novými knihami Mikuláš Kováč, Ivan Štrpka, Štefan Moravčík a Ján Štrasser. M. Kováč publikoval knihy Zemnica, Písanie do snehu (obe 1978) a Rodinná poštaTeraz a iné ostrovy (1981), Pred premenou (1982) a Správy z jablka (1985) I. Štrpka. Skratkovitosť a paralelnosť svetov sa prelína v komplexnom, viacúrovňovom vedomí lyrického subjektu konfrontovaného s všednými aj vyhrotenými okamihmi jednotlivca. Východiskom Moravčíkovej poézie je zasa vycizelovanosť slova a extatické opojenie erotikou, životom, ale aj smrťou, ktoré sa nevyhnutne spájajú do prírodného aj prirodzeného kruhu (Čerešňový hlad, 1979). V ďalších zbierkach, obsahujúcich aj niektoré texty z prvej autorovej etapy, autor skúša nosnosť slovnej hry a bezhraničnej voľnosti básnického písania a života. V básňach sa však ozýva aj neustále uvedomovanie si prítomnosti odvrátenej strany, ktorú tvoria hranice ľudských možností, ale aj politická realita (Erosnička; Tichá domácnosť, obe 1981; Maľované jarmá, 1984). J. Štrasser sa po debute Odriekanie (1968) predstavil až zbierkami Podmet (1980) a Denne (1981), v ktorých analyticky hodnotil možnosti existencie človeka v typických podmienkach každodenného života. S Moravčíkom Štrassera spája zmysel pre satiru, ktorú bohato využívali v zbierkach v druhej polovici osemdesiatych rokov. K skúseným básnikom, ktorí pokračovali v publikovaní v osemdesiatych rokoch, patril aj Kamil Peteraj. Oproti predchádzajúcej tvorbe Peteraj svoju tvorbu zasadzuje do konkrétnejších situácií a reálií. Peterajova tvorba, i keď často vychádza z osobnej skúsenosti, vie vytvoriť vzácne zdanie spoločného prežívania rovnakých stavov, často príkro dialektických alebo paradoxných (najmä zbierky Minútové básne, 1986, a Útechy/maximy/telegramy, 1987).Okrem známych mien sa v osemdesiatych rokoch objavujú aj kvalitné básnické debuty. Na začiatku decénia to boli najmä dve autorky, Mila Haugová (Hrdzavá hlina, 1980; Premenlivý povrch, 1983) a Dana Podracká (Mesačná milenka, 1981; Zimní hostia, 1984). Kým Haugovej poézia smerovala k intímnej výpovedi založenej na presnej introspekcii a jej symbolickom prírodnom zobrazovaní, Podracká k introspekcii pridáva viac literárnej sčítanosti, intertextuálnych súvislostí a intelektového spracovania podnetov.
Búrlivejší ohlas vyvolali mladí básnici vstupujúci do literatúry v polovici osemdesiatych rokov, najmä Jozef Urban, Ivan Kolenič a Taťjana Lehenová. Ich nekompromisná revoltujúca poézia vzbudila nevôľu literárnej kritiky a básnikov obviňovali z viacerých nevhodných spôsobov verejného vystupovania (napr. Lehenovej hravé erotické básne obvinili z pornografie). Urbanova zbierka Malý zúrivý Robinzon (1985) polemicky reagovala na zaužívané spoločenské aj básnické konvencie a mladíckou revoltou intímnych a vyzývavých situácií provokovala k prekonaniu pokryteckej zaslepenosti. Urbanovu poéziu dvíha nad ostatnú tvorbu aj mimoriadna jazyková zručnosť a efektný spôsob uvoľnenej poézie, do ktorej sa vmiešavajú prvky viazaného verša.V revoltujúcom geste sa s Urbanom zhodovala básnická prvotina I. Koleniča Prinesené búrkou (1986), ktorá akcentovala silný pocit slobody a neviazanosti, na druhej strane aj veľkú citovosť a citlivosť. Koleničove ďalšie básnické zbierky sprevádzala vždy výraznejšia zmena poetiky aj celkovej koncepcie. A hoci všetci traja autori vstupovali do literatúry razantne, ich novátorský potenciál v ďalšom desaťročí stagnoval a podnetnejšie pôsobili iní básnici.
Politická zmena v novembri 1989 priniesla konečné oslobodenie od politického diktátu v umeleckej sfére. Nastúpenie parlamentnej demokracie vytvorilo dostatočné podmienky pre všetkých autorov bez výnimky. Nové pomery však so sebou priniesli obmedzenia iného charakteru – ekonomického. Masová podpora literatúry, hustá sieť knižníc a cenová dostupnosť kníh prestala byť samozrejmosťou a čoskoro sa ekonomické zretele stali nechceným, ale určujúcim kritériom pri vydávaní. Ďalšia tendencia, ktorá negatívne zasiahla najmä poéziu, je rast mediálnej konkurencie, pričom „médium“ knihy sa dostáva na okraj záujmu; literatúra sa „marginalizuje“ (P. Zajac) a predovšetkým poézia sa stáva menšinovým literárnym druhom. Závažnosť literatúry v rokoch komunistickej neslobody (ale aj v predchádzajúcich storočiach v čase formovania sa Slovákov ako samostatného národa) bola väčšia, keďže plnila funkciu širšej spoločenskej tribúny, často ako protipól oficiálneho politického vedenia.Paradoxne obrovská spoločensko-politická zmena nepriniesla rovnako zásadný obrat v literatúre. Z básnických diel minulosti sa väčšia pozornosť venovala dielu Janka Silana a neskôr aj ďalších básnikov katolíckej moderny, ktorí v druhej polovici dvadsiateho storočia emigrovali (R. Dilong, K. Strmeň a M. Šprinc). Rozvoj duchovnej poézie je azda najvýraznejšou zmenou oproti predchádzajúcemu obdobiu. Aj u týchto básnikov však badať jav typický pre celú literatúru po roku 1989 – individualizáciu. Jej výsledkom je, že máme širokú paletu spirituálnych básnikov a ich programov. Početnú skupinu tvoria básnici, ktorí si spiritualitu a náboženstvo dali na prvé miesto a otvorene varírujú témy podľa kresťanských (najčastejšie katolíckych) zásad. Veľmi početná a umelecky silná je skupina básnikov, ktorí kresťanstvo netematizujú ako samostatný objekt, ale venujú sa analýze človeka a sveta v jeho prirodzených súvislostiach, pričom náboženské princípy sú zjavné z postojov a hodnotení autorov.Krátka retrospektíva poézie po roku 1989 naznačuje, že najväčšie hodnoty prináša tvorba básnikov, ktorí vstupovali do literatúry v šesťdesiatych rokoch – skupina Osamelých bežcov, J. Buzássy či Ján Ondruš, ktorý roku 1996 vydáva jednu z kľúčových kníh desaťročia – upravené vydanie svojich predchádzajúcich kníh pod názvom Prehĺtanie vlasu. Pozíciu autority nestratil ani o generáciu starší Milan Rúfus (1928 ─ 2009), ktorý sa v deväťdesiatych rokoch a v prvom desaťročí nového milénia prihlásil viacerými básnickými a esejistickými knihami. I keď jeho poézia nemeniteľných hodnôt človeka vo svete a pred Bohom sa uzatvárala do úzko vymedzeného kruhu, ktorý autor neobnovoval niekoľko desaťročí, stále dokázal melodickým veršom navodiť pocit úzkostného úprimného prežívania. Zotrvaním na tradičných hodnotách ukazoval, že „vernosť“ pravým hodnotám je v čase ich relativizácie prejavom skutočnej „mužskej odvahy“ (D. Podracká).Etický program skupiny Osamelých bežcov, I. Štrpku, I. Laučíka a P. Repku, sa stal znova aktuálny najmä na začiatku deväťdesiatych rokov, keď slovenská spoločnosť a kultúra hľadala smerovanie z novej, ešte nevyhranenej situácie. Trojica autorov sa však neuzatvárala do svojho programu z minulosti, ale aktívne hľadala a pozitívne ovplyvňovala aj ďalších básnikov tohto obdobia. Laučíkova „de-humanizovaná“ (F. Matejov) poézia zobrazujúca svet hôr, jaskýň a nehostinného severu vytvára podklad na rozohratie viacerých naliehavých ľudských situácií – otázka morálky pred nemým svetom prírody a následne aj pred človekom, ale aj preverenie hodnôt a síl človeka obstáť v krízových situáciách (Na prahu počuteľnosti, 1988, a Vzdušnou čiarou, 1991). V poslednej zbierke Havránok (1998) sa k tomu pridáva aj geografická a historická spojnica v jedinom ľudskom vedomí. Aj napriek de-humanizácii je Laučík básnikom vyhrotenej emotívnosti, upozorňujúci na ľudskú krehkosť, ktorú ohrozuje naša vlastná ignorancia a zbabelosť. I. Štrpka nadviazal na niektoré prvky „otvorenej“ poézie, ktorú obhajoval už v šesťdesiatych rokoch a rozvinul ju do novej procesuálnej poézie. Fragmentárny charakter podporovaný bohatou osobnou a kultúrnou „pamäťou“ sa v procese tvorenia spájajú do jednoliateho, ale vnútorne rozvrstveného celku. Básnik často akcentuje stav dočasnej aj trvalej krízy identity a komunikácie, ktoré demonštruje rozbitím básnického jazyka. Na rozdiel od I. Štrpku P. Repka si v deväťdesiatych rokoch vytvoril celkom nový poetický program založený na konfrontácii súčasnej situácie (súkromnej aj celospoločenskej) s nadčasovým odkazom krížovej cesty, ktorá sa stala kompozičným podkladom pre básnické cykly. Repka, autor známych reportáží zo šesťdesiatych rokov, tak pokračuje v analytickom pozorovaní sveta (Že-lez-ni-ce, 1992; Priateľka púšť, 1996; Karneval v kláštore, 2002, a Relikvie anjelov, 2006).Hoci sa viacero kľúčových básnikov v deväťdesiatych rokoch odmlčalo, iní si našli dostatok podnetov na nové kulminovanie. Medzi takýchto básnikov môžeme rátať J. Buzássyho, ktorý pokračuje v písaní svojej gnómickej poézie, poznačenej vnútorným sporom klasicistickej jasnosti s romantickou predurčenosťou, ktorý sa mu nedarí definitívne harmonicky uzavrieť. Po knihe Náprava vínom (1993) s reflexívnymi cyklami a knihe s fraškovito-komickými básňami Pani Faustová a iné básne (2001) začína Buzássy písať precízny básnický denník vo forme viazaných štvorverší (napr. Dni, 1995; Zátišie – krátky pôst, 2004; Dvojkrídle dvere, 2006, a Bystruška, 2008).Svoje najlepšie knihy píšu aj poetky Dana Podracká a Mila Haugová. V Podrackej poézii sa intímny ľudský život konfrontuje s archetypálnym určením muža a ženy (ale aj človeka univerzálne). Poetka využíva bohatú symboliku mýtov a literatúry a intenzívnym ponorom (citovým aj analytickým) sa usiluje definovať podstatu človeka, ktorú považuje za najdôležitejšiu úlohu človeka (napr. zbierky Meno, 1999; Kazematy, 2004, či Persona, 2007). Veľký záujem vyvolala v deväťdesiatych rokoch poézia Mily Haugovej, ktorá v zbierkach Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995) a ďalších píše svoju „dokumentárne a postupne stavanú hlbinnú monolitnú výpoveď“ (E. Jenčíková). V Haugovej knihách sa konkrétne životné skúsenosti spájajú s archetypom „pra-ženy“ do celku o krutosti a sile v živote ženy.
K často diskutovaným básnikom patria tiež Erik Jakub Groch a Peter Macsovszky. E. J. Groch je autorom rôznorodých zbierok, ktoré spája silný hodnotový akcent a dôvera v jednoduchosť až naivitu, ktorá je dôležitá nielen pri poznávaní sveta, ale aj k záchrane človeka. V prvých zbierkach sa dáva inšpirovať poéziou, filozofiou a teológiou, vytvára si však aj vlastný imaginatívny jazyk založený na opakovaní, modifikovaní a miernej hyperbolizácii. V svojej kľúčovej knihe Druhá naivita (2005), výbere starších básní a niekoľkých cyklov novších textov, sa už zreteľne prejavuje autorova kresťanská orientácia. Františkánsku jednoduchosť pri zobrazovaní prírodných javov a ľudskej situácie vyvažuje uvedomená konfrontácia s post-štrukturalistickou filozofiou a metafyzická elementárnosť. Popri Grochovi literárna kritika často hovorí o spojení podobnej kresťanskej orientácie a moderného intelektuálneho vyjadrovania u veľkej časti ďalších básnikov (Rudolf Jurolek, Igor Hochel, D. Pastirčák, Marián Milčák, Peter Milčák, Ján Gavura, Joe Palaščák).Rovnako aj P. Macsovszky reprezentuje nielen svoju tvorbu, ale stal sa aj inšpirátorom novej tendencie v poézii, ktorá sa spája s metajazykovým záujmom o proces tvorenia textu, semiotické možnosti a modelové situácie s jazykom poézie (literárna kritika ich nazvala „text generation“). V súvislosti s Macsovszkého poéziou (zbierky Srtach z utópie, 1994; Ambit, 1995; Cvičná pitva, 1997; Súmračná reč, 1999 a ďalšie) sa hovorí o „sterilite“, „cynickej dištancii“, poetike „coolness“ (citového chladu a indiferentnosti). Treba poznamenať, že úvahy o tomto druhu písania vniesli do literatúry viaceré dôležité otázky o podstate umenia a jeho niektorých krajných polohách. S Macsovszkého poéziou viac-menej súvisí aj tvorba ďalších autorov, Andreja Habláka, Michala Habaja a Nóry Ružičkovej, ktorej poézia náznakov, fragmentov a zdanlivých dehumanizovaných objektov ukrýva krehkosť a zraniteľnosť subjektu (Osnova a útok, 2000 alebo Parcelácia vzduchu, 2006).Až deväťdesiate roky priniesli skutočnú pluralitu, ktorá sa niekedy mení na chaotickú zmes. Väčšina básnikov tohto obdobia je stále aktívna a dá sa predpokladať, že bude určovať, ako sa bude formovať slovenská poézia aj v ďalšom období. Okrem už uvedených autorov sa na výslednej podobe podieľa silná stredná generácia básnikov ─ Miroslav Brück, Stanislava Chrobáková-Repar, Karol Chmel, Daniel Hevier, Peter Šulej, básnici tzv. barbarskej generácie Ján Litvák a Robert Bielik, Vlado Puchala či Marián Hatala. So svojským programom im už sekundujú básnici najmladšej generácie Peter Bilý, Marián Grupač, Diana Tuyen-lan Nguyen, Martin Solotruk, Jana Pácalová, Ľubica Szomolayová, Radoslav Tomáš, Pavol Garan, Marcela Veselková a ďalší.
(© Ján Gavura, 2009)